Katarína Kolníková vyrástla v Radošine v chudobnej rodine železničiara. Mala osem súrodencov. Do školy chodila v rodnej obci. Začas pracovala ako sezónna robotníčka na biskupskom majetku v Radošine, potom niekoľko rokov slúžila v Piešťanoch. V roku 1941 sa vydala za Michala Kolníka z Nitrianskej Blatnice, s ktorým mala štyri deti. Po roku 1945, keď ju manžel opustil, zostala s deťmi sama. V rokoch 1947 - 1979 pôsobila v materskej škôlke v Radošine. Až do dôchodku pracovala ako školníčka a pestúnka v materskej škole v Radošine.

Od roku 1971 pôsobila v Radošinskom naivnom divadle. Bola predstaviteľkou insitného herectva. Účinkovala v takmer všetkých inscenáciách Stanislava Štepku. Známe sú jej úlohy Matky v Jááánošíííkovi, Starej matky v Človečine, Zelinárky v Rozprávke, Poštárky v Slovenskom tangu, Kuchárky v Pavilóne B a mnoho ďalších. Svoju rolu mala aj vo filmovej verzii divadelnej hry Konečná stanica.

Účinkovala aj v rozhlase - dvadsaťjeden rozhlasových adaptáciií hier z repertoáru RND (1982 - 1983, 1995 - 2005) a v kabaretných programoch ako: Hry na domáce zvieratá (1974 - 1976), Desaťkorunovaný svet (1975), Aj tí naši píjavali (1976), Dedinský sen (1980), Čo rok dal (1991).

Katarína Kolníková je spolu so Stanislavom Štepkom autorkou knihy ... a já, Katarína Kolníková (Ikar 2001).

Ocenenia:
Igric (2004/2005) - za herecký výkon v divadelnej hre Človečina: cena Slovenskej filmovej kritiky, cenu udeľuje Literárny fond, Slovenský filmový zväz a Únia slovenských televíznych tvorcov

MČ Bratislava Nové Mesto (2001)

OTO (2001) - uvedená do Siene slávnych

Kvet Tálie - určené pre významné slovenské divadelné herečky