Gizela Veclová sa narodila 1. mája 1923 v Bratislave.V roku 1942 absolvovala štúdium operného spevu na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u profesora Arnolda Flögla. Jej pedagógmi boli aj Eugen Suchoň a Ján Cikker. V rokoch 1942-1945 pôsobila ako...
Životopis
Gizela Veclová sa narodila 1. mája 1923 v Bratislave.
V roku 1942 absolvovala štúdium operného spevu na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u profesora Arnolda Flögla. Jej pedagógmi boli aj Eugen Suchoň a Ján Cikker. V rokoch 1942-1945 pôsobila ako sólistka opery Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave, 1945-1952 sólistka košickej opery (z toho v sezóne 1946-1947 hosťovala v operete Štátneho divadla v Brne). V rokoch 1952-1985 bola sólistkou operety Novej scény v Bratislave
Počas vojnových rokov ako študentka konzervatória začínala účinkovať v opere SND. Naštudovala drobné i väčšie party operného repertoáru v Rusalke, Figarovej svadbe i v Rigolettovi. Vďaka mladosti a spontánnosti bola žiadanou predstaviteľkou operetného repertoáru - Líza (Zem úsmevov, 1942), Sylva (Modrá ruža, 1943) alebo Zora (Tajomný prsteň, 1944).
Po vojne stála pri vzniku košického (vtedy Východoslovenského národného divadla - VND) divadla, kde ju pozval riaditeľ Janko Borodáč. Vďaka výraznému talentu a neodolateľnému javiskovému šarmu sa Gizela Veclová rýchlo stala dominantnou postavou súboru. Tu dostala možnosť rýchleho umeleckého rastu a s ním spojeného naštudovania svetového operného repertoáru: Violetta v Traviate (1945), Giulietta v Hoffmannových rozprávkach (1946), Marienka v Predanej neveste (1946), Rosina v Barbierovi zo Sevilly (1947), Amélia v Maškarnom bále (1948), Tosca v Tosce (1948), Rusalka v Rusalke (1948), Čo-čo-san v Madame Butterfly (1950), Lauretta v Giannim Schicchi (1950), i primadonských operetných partov: Helena v Poľskej krvi (1945), Giuditta v Giuditte (1948), Soňa v Cárovičovi (1947), Žofka v Cigánskom barónovi (1949) a v mnohých ďalších.
S príchodom na bratislavskú Novú scénu sa začalo umelecky najvýznamnejšie obdobie jej kariéry. Zaradila sa do vyprofilovaného spevoherného súboru na čele s Františkom Krištofom Veselým a stala sa jeho plnohodnotnou súčasťou. Popri operetnom repertoári, ktorý bol dovtedy jej doménou, sa dostala do kontaktu s moderným hudobným divadlom a spoznala polohu, ktorá sa jej stala najvlastnejšou. Už v hudobnej komédii Parížsky hosť (1957), kde si zahrala grófku Thusneldu, sa ukázalo, že Gizela Veclová disponuje oveľa väčším registrom výrazových i speváckych prostriedkov, než poskytujú operetné party. V postave Lolity (Pod južným krížom, 1958) sa stretla s novou speváckou polohou – šansónom.
Vďaka všestrannému talentu, speváckym, hereckým i tanečným schopnostiam, javiskovému šarmu i noblese si vydobyla pozíciu prvej dámy slovenského muzikálu. Bola nezabudnuteľnou Pani Higginsovou (My Fair Lady, 1965), Golde (Fidlikant na streche, 1968, partnerom jej bol Jozef Kroner), Hortenze (Zorba, 1970, partnerom jej bol Vlado Müller). Nad všetkými však kraľuje Dolly Leviová v slávnom muzikáli Hello, Dolly! (1966).
Zahrala si aj v mnohých charakterových postavách, ktoré sa stali jej doménou. Bola Frasquitou (Mlynárka z Granady, 1958), Serafínou (Hrnčiarsky bál, 1968), Abatišou (Traja mušketieri, 1980) až po ženské postavy typicky starokomického odboru v klasickej operete ako Jadwiga Pavlova (Poľská krv, 1970 aj 1977), kňažná Cecília (Čardášová princezná, 1982).
Všestranné nadanie Gizely Veclovej sa neobmedzilo len na spevoherný repertoár. Účinkovala i v inscenáciách činohry Novej scény, po boku s vynikajúcimi umelcami Júliusom Vašekom, Ctiborom Filčíkom, Vladom Müllerom či Jozefom Kronerom.
Okrem divadla sa uplatnila vo viacerých úlohách v slovenskom filme Zmluva s diablom (1967), Medená veža (1970), Páni sa zabávajú (1971), Skrytý prameň (1973). Často sa objavovala v televíznych inscenáciách, rôznych televíznych programoch i v rozhlase.
Postavu Nenetty v komédii Pán Ornifle naštudovala v nemčine v hannoverskom zájazdovom činohernom súbore a prezentovala ju s pozoruhodným ohlasom na turné v Nemeckej spolkovej republike (NSR) v rokoch 1981 a 1982. Vďaka skvelej znalosti náročnej javiskovej nemčiny s obrovským úspechom prešla európskymi javiskami v činoherných inscenáciách.
Jej veľký a všestranne znamenitý výkon odmenili na festivale v Karlových Varoch cenou pre najlepšiu muzikálovú herečku. V roku 1969 získala titul Zaslúžilá umelkyňa.
Táto dáma, chodiaca pamätníčka slovenského divadla, patrí medzi najvýnimočnejšie zjavy slovenskej divadelnej scény.
Z prvého manželstva s Ernestom Kostelníkom pochádza dcéra Daniela Gažová, ktorá je takisto herečka. Po 25 rokoch šťastného spoločného života zomrel druhý manžel, spevák, herec a človek Dano Živojnovič.
V roku 1942 absolvovala štúdium operného spevu na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u profesora Arnolda Flögla. Jej pedagógmi boli aj Eugen Suchoň a Ján Cikker. V rokoch 1942-1945 pôsobila ako sólistka opery Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave, 1945-1952 sólistka košickej opery (z toho v sezóne 1946-1947 hosťovala v operete Štátneho divadla v Brne). V rokoch 1952-1985 bola sólistkou operety Novej scény v Bratislave
Počas vojnových rokov ako študentka konzervatória začínala účinkovať v opere SND. Naštudovala drobné i väčšie party operného repertoáru v Rusalke, Figarovej svadbe i v Rigolettovi. Vďaka mladosti a spontánnosti bola žiadanou predstaviteľkou operetného repertoáru - Líza (Zem úsmevov, 1942), Sylva (Modrá ruža, 1943) alebo Zora (Tajomný prsteň, 1944).
Po vojne stála pri vzniku košického (vtedy Východoslovenského národného divadla - VND) divadla, kde ju pozval riaditeľ Janko Borodáč. Vďaka výraznému talentu a neodolateľnému javiskovému šarmu sa Gizela Veclová rýchlo stala dominantnou postavou súboru. Tu dostala možnosť rýchleho umeleckého rastu a s ním spojeného naštudovania svetového operného repertoáru: Violetta v Traviate (1945), Giulietta v Hoffmannových rozprávkach (1946), Marienka v Predanej neveste (1946), Rosina v Barbierovi zo Sevilly (1947), Amélia v Maškarnom bále (1948), Tosca v Tosce (1948), Rusalka v Rusalke (1948), Čo-čo-san v Madame Butterfly (1950), Lauretta v Giannim Schicchi (1950), i primadonských operetných partov: Helena v Poľskej krvi (1945), Giuditta v Giuditte (1948), Soňa v Cárovičovi (1947), Žofka v Cigánskom barónovi (1949) a v mnohých ďalších.
S príchodom na bratislavskú Novú scénu sa začalo umelecky najvýznamnejšie obdobie jej kariéry. Zaradila sa do vyprofilovaného spevoherného súboru na čele s Františkom Krištofom Veselým a stala sa jeho plnohodnotnou súčasťou. Popri operetnom repertoári, ktorý bol dovtedy jej doménou, sa dostala do kontaktu s moderným hudobným divadlom a spoznala polohu, ktorá sa jej stala najvlastnejšou. Už v hudobnej komédii Parížsky hosť (1957), kde si zahrala grófku Thusneldu, sa ukázalo, že Gizela Veclová disponuje oveľa väčším registrom výrazových i speváckych prostriedkov, než poskytujú operetné party. V postave Lolity (Pod južným krížom, 1958) sa stretla s novou speváckou polohou – šansónom.
Vďaka všestrannému talentu, speváckym, hereckým i tanečným schopnostiam, javiskovému šarmu i noblese si vydobyla pozíciu prvej dámy slovenského muzikálu. Bola nezabudnuteľnou Pani Higginsovou (My Fair Lady, 1965), Golde (Fidlikant na streche, 1968, partnerom jej bol Jozef Kroner), Hortenze (Zorba, 1970, partnerom jej bol Vlado Müller). Nad všetkými však kraľuje Dolly Leviová v slávnom muzikáli Hello, Dolly! (1966).
Zahrala si aj v mnohých charakterových postavách, ktoré sa stali jej doménou. Bola Frasquitou (Mlynárka z Granady, 1958), Serafínou (Hrnčiarsky bál, 1968), Abatišou (Traja mušketieri, 1980) až po ženské postavy typicky starokomického odboru v klasickej operete ako Jadwiga Pavlova (Poľská krv, 1970 aj 1977), kňažná Cecília (Čardášová princezná, 1982).
Všestranné nadanie Gizely Veclovej sa neobmedzilo len na spevoherný repertoár. Účinkovala i v inscenáciách činohry Novej scény, po boku s vynikajúcimi umelcami Júliusom Vašekom, Ctiborom Filčíkom, Vladom Müllerom či Jozefom Kronerom.
Okrem divadla sa uplatnila vo viacerých úlohách v slovenskom filme Zmluva s diablom (1967), Medená veža (1970), Páni sa zabávajú (1971), Skrytý prameň (1973). Často sa objavovala v televíznych inscenáciách, rôznych televíznych programoch i v rozhlase.
Postavu Nenetty v komédii Pán Ornifle naštudovala v nemčine v hannoverskom zájazdovom činohernom súbore a prezentovala ju s pozoruhodným ohlasom na turné v Nemeckej spolkovej republike (NSR) v rokoch 1981 a 1982. Vďaka skvelej znalosti náročnej javiskovej nemčiny s obrovským úspechom prešla európskymi javiskami v činoherných inscenáciách.
Jej veľký a všestranne znamenitý výkon odmenili na festivale v Karlových Varoch cenou pre najlepšiu muzikálovú herečku. V roku 1969 získala titul Zaslúžilá umelkyňa.
Táto dáma, chodiaca pamätníčka slovenského divadla, patrí medzi najvýnimočnejšie zjavy slovenskej divadelnej scény.
Z prvého manželstva s Ernestom Kostelníkom pochádza dcéra Daniela Gažová, ktorá je takisto herečka. Po 25 rokoch šťastného spoločného života zomrel druhý manžel, spevák, herec a človek Dano Živojnovič.
