K herectvu pričuchla Ivana vďaka svojej babke. „Mala známu v televízii, takže ma párkrát vzala na filmovačku. Mala som 6 rokov, keď som sa do tohto prostredia zbláznila. Chodila som medzi kostýmami a bola som fascinovaná.“ Začala preto chodiť na klavír i spev a ako 10–ročná sa zapísala do muzikálového štúdia Alkana. „Keď som sa mala rozhodnúť, kam si podám prihlášku na strednú školu, vybrala som si konzervatórium.“ Ešte bola len tínedžerka a už hrala v nitrianskom divadle. „Keď bolo po termíne podania prihlášok na VŠMU, rozhodla som sa, že tam chcem ísť. Išla som na študijné oddelenie a uprosila ich, aby mi ešte zobrali prihlášku. Mala som pocit, že to musím urobiť. Vzali ma, preto som musela prestať hrať v Nitre. Vo vyšších ročníkoch som už začala hosťovať v SND.“ Keď prišla ako mladá študentka, kolegovia ju vraj prijali dobre. No dodáva: „Človek pozažíva všeličo. Na vlastnej koži som si overila platnosť porekadla, ktoré hovorí – čo ťa nezabije, to ťa posilní. Koľkokrát som si poplakala v šatni! Teraz ma už len tak nič nepoloží, keď som si už všeličo preskákala. Viem, že sa nemôžeme mať všetci radi, je nás tu na to priveľa.“ Raz dokonca v „ťažkej chvíľke“ rozmýšľala, že dá výpoveď. A že pôjde do zahraničia robiť čašníčku. „Neviem, či by som to skutočne dokázala a po mesiaci neoľutovala. Lenže, chvalabohu, ten bláznivý nápad ma pomaly prešiel,“ smeje sa dnes Ivana.

V roku 2001 sa stala Objavom roka a získala ocenenie DOSky.