Keď sa povedia Vianoce, mnohí z nás si okrem darčekov a dobrôt na stole predstavia aj chvíle, keď celá rodina svorne pozerala na sviatočný program Slovenskej televízie. Hoci v súčasnosti už máme značne bohatšie možnosti na trávenie voľného času a to nielen pred obrazovkou, pre mnohých Slovákov evokuje príjemnú vianočnú atmosféru sviatočne ozdobené štúdio s usmievavou a vždy príjemne vyzerajúcou hlásateľkou. A práve toto slovné spojenie ako ušité padne aj na jednu z našich najznámejších televíznych tvárí - dnes už len bývalú hlásateľku STV Noru Beňačkovú.

Jej cesta do televízie však nebola úplne priamočiara. Zmysel života videla najmä v hudbe, ktorej sa chcela aj profesionálnej venovať. Najskôr vyštudovala hru na klavíri na bratislavskom konzervatóriu, neskôr jazyky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Keďže miluje folklór, chvíľu robila aj korepetítorku v SĽUK-u, no napokon ako hovorí, vymenila vo svojom živote poéziu hudby za poéziu slova. Ešte počas štúdia neplánovane zaskočila za chorého konferenciéra Galakoncertu mladých talentov, ktorý pomáhala pripravovať. Keďže jej výkon sa pozdával štábu redakcie vysielania pre deti a mládež, pozvali ju na konkurz a ten vyhrala. Po externej nasledovala interná spolupráca s STV, ktorá trvala až do začiatku roka 2004.

Za ten čas prišla na hlásateľskom poste do kontaktu s viacerými kolegyňami a kolegami, mnohých z nich doteraz považuje za svoju televíznu rodinu. Napriek tomu, že sa to na prvý pohľad nezdá a pracovali v konkurenčnom prostredí, tvorili veľmi dobrý kolektív. "Každý z nás chcel byť najlepší, a tak sme sa navzájom ťahali dopredu a po profesionálnej stránke vhodne dopĺňali. Za tie roky boli medzi nami nielen nadštandardné pracovné, ale aj priateľské vzťahy. Do dnešného dňa veľmi dobre vychádzam s Adkou Strakovou, s ktorou máme asi najintenzívnejší vzťah a spolu napríklad chodíme do divadla a na koncerty. Stretávame sa aj s Alenou Heribanovou, Hanou Rapantovou, či Soničkou Müllerovou, ktorej teraz držím palce s jej talk-show, ale aj s Izabelou Pažítkovou, s ktorou sme v kontakte cez divadlo, či Jankou Hauserovou alebo Renátou Špačkovou. Mrzí ma len, že v našej rodine už nie je Elenka Galanová, ktorá od nás nedávno nečakane odišla. Doteraz na ňu spomínam ako na hlásateľka par exellence s fantastickou pamäťou."

Rada spomína aj na dvoch svojich mužských kolegov. Na Milošovi Bubánovi oceňuje, aký bol gentleman, profesionál a vychádzal im v ústrety, keď si s nimi vymieňal služby a jeho kolegyne si tak pred akýmkoľvek sviatkami mohli urobiť voľno. "Miloš do nášho prevažne ženského kolektívu priniesol iskru, vtip, ústretovosť a dobrú náladu, môžem povedať, že sme doslova boli na jednej vlnovej dĺžke. Aj Jaro Buček bol kultivovaný hlásateľ s vlastným interpretačným prejavom, ktorý na divákov vždy prenášal dobrú náladu."

V hlásateľskej a aj moderátorskej práci sa spája i kus hereckého prejavu. V STV si táto bratislavská rodáčka postupne vyskúšala všetky "obrazovkové" povolania od hlásateľky, cez moderátorku až po redaktorku. Z hlásateľne rada ponúkala divákom hudobné programy, rozprávky, inscenácie, dokumenty, detské programy, najmä večerníčky. V nedeľu predpoludním sa vždy tešila na deti pri obrazovkách, s ktorými si rada pozrela vždy nové a krásne rozprávky. Z hlásateľne neskôr prešla do redakcie programu, kde až do "nového začiatku STV" pripravovala informatívny magazín o výrobe televíznych programov TIK. Pravidelne sme ju vídavali v relácii Živjó, ktorú uvádzala spolu s V. Durdíkom a M. Bubánom. "Po novom začiatku STV sa začali rušiť relácie, obmedzovala sa výroba, a tak sme sa aj my stali nadbytočnými. Z STV som spolu s mnohými mojimi kolegyňami odišla pred takmer dvoma rokmi, no rozhodne sa nenudím. Pripravujem a uvádzam rôzne spoločenské a prezentačné akcie. Veľmi si cením, že som tvárou charitatívnej akcie spoločnosti Avon v boji proti rakovine prsníka, v ktorej sa nám veľmi darí. Momentálne pripravujem aj jeden projekt v mediálnej oblasti. Takisto sa viac venujem tomu, čo som predtým nestíhala, teda záhradke, cvičeniu a čítaniu kníh. Mám rada jazyky a všeobecne komunikáciu medzi ľuďmi. Dohovorím sa po španielsky a francúzsky, sčasti po nemecky a zdokonaľujem sa v angličtine."

Momentálne si veľmi ťažko vyberá z ponúkaných programov v našich televíziách, lebo sa nepovažuje za veľkého televízneho "maniaka" a skôr uprednostňuje kultúru v koncertných sálach a divadlách. Dosť ju mrzí aj pomerne veľké množstvo násilia, aj v bežných detských programoch. Banuje aj za tým, že svoje hlásateľské skúsenosti nemôže odovzdávať svojim nasledovníčkam, keďže z STV toto povolanie vymizlo. "Škoda, že táto profesia sa vytratila z obrazoviek, napriek tomu, že inde vo svete ju zachovávajú v kombinácii s moderovaním určitého typu programu, resp. talk-show. Takto to mohlo pokračovať aj u nás, no žiaľ predstava vedenia STV bola iná. No ja verím, že hlásateľky sa možno v inej modifikovanej podobe na obrazovku vrátia. Stále si myslím, že ľudia si radi vypočujú z obrazoviek milé slovo. Mne upútavky celkom nestačia, lebo počas Vianoc a iných sviatkov mi vľúdne poetické slovo na obrazovke doslova chýba. Keď sa napríklad teraz rozhodnem sledovať televíznu inscenáciu alebo dokumenty na "dvojke", chýba mi adresný úvod s konkrétnymi informáciami o uvádzanom diele a hercoch, ktorí tvoria našu kultúru a mnohí ich ani nepoznajú. Všimla som si, že slovenčina sa akoby zhrnula do jednoduchšieho tvaru. My sme ku jednotlivým predslovom používali aj verše. Je škoda, že sa poézia vytratila aj z našich obrazoviek. Televízia a najmä STV by nemala ľudí len zabávať, ale predovšetkým ich kultivovať, vzdelávať a ponúkať aj rôzne relácie o ľuďoch, ktorí za svoj život už niečo dokázali a môžu byť vzorom pre mladých. Nielen mne osobne, ale aj mnohým divákom rôznych vekových kategórií to na obrazovkách chýba a nemyslím si, že je to otázka peňazí."

N. Beňačková by sa teraz nebránila, keby si mohla zopakovať podobné Vianoce ako kedysi strávila spolu s manželom-lekárom na Kube. "Bolo tam vtedy 25 stupňov, nádherné počasie a okolo nás Karibské more s krásnymi palmami. Vianoce sme si urobili také isté ako u nás, mali sme rybu, nechali sme si dokonca doniesť aj kapustnicu. Boli sme tam viac slovenských rodín, a keďže sme sa spriatelili, zažili sme veľmi pekné chvíle. Avšak počas druhých Vianoc sme ľutovali, že nám nevŕzga sneh pod čižmami."

Vianoce sú pre ňu symbolom rodiny, dobra, vľúdneho slova, pohladenia na duši, úcty, ohľaduplnosti, štedrosti a lásky. Povzdychla si len, že v súčasnej dobe sa tieto kresťanské sviatky, ktoré sú symbolom dobra a štedrosti, možno až príliš skomercionalizovali. "Mám mnoho známych v zahraničí a tí sú prekvapení, koľko a hlavne akých drahých darčekov u nás nájdete pod stromčekom, pričom oni svojim najbližším dávajú "len" také drobnôstky, no za to od srdca. Veď ide predsa o sviatky, ktoré majú človeku pomôcť obrodiť sa a byť lepším. Preto niekedy to vľúdne slovo, láska je viac ako priveľa darčekov."

Doma u Beňačkovcov si museli zvyknúť na to, že mamka nemôže byť s nimi a aj preto si občas urobili štedrú večeru skôr. "Sú aj ďalšie profesie, ktoré nám všetkým počas týchto krásnych sviatkov pomáhajú a niekedy sú aj počas celých sviatkov mimo rodiny a domova. Niekedy sme rozbaľovali balíčky aj o polnoci a každý sa doma z toho tešil. Keď som mala službu v práci, televízia nám pripravovala aj kompletnú večeru. A tak sme mali dvoje Vianoce v jednom, lebo som ich mohla oslavovať aj v práci s našou vysielacou zmenou. Doniesli sme koláčiky, zútulnili sme si prostredie, boli sme ozaj výborný kolektív, doteraz si na vianočné služby na vysielacom pracovisku rada spomínam."

Rodinka sa tak ako po iné roky bude aj tentoraz tešiť na kvalitné vanilkové alebo orechové koláčiky, medvedie tlapky, kysnutý makový závin, či iné dobroty vychádzajúce spod jej varešky. Nora Beňačková si ešte aj teraz s veľkým potešením spomína na najkrajšie sviatky v roku a to aj napriek tomu, že ich musela tráviť v práci. "My sme atmosféru Vianoc prežívali oveľa dlhšie, už od septembra sme si delili služby, tri týždne predtým sme už sledovali všetky programy na projekcii a pripravovali si k nim úvodné texty, ktoré sme a snažili od tých bežných odlíšiť inou štylizáciou a slovnými výrazmi. Slovenčina je krásny jazyk, len sa ho treba naučiť správne používať a kultivovať ho v sebe. My sme sa snažili všetkým tie sviatky už od rána až do neskorého večera čo najviac spríjemniť aj našim milým slovom, či už pre rodičov pripravujúcim štedrú večeru alebo deti zdobiace stromček. Bolo to veľmi náročné, hlavný večerný prehľad programov sme prevažne mali koncipovaný na 5-8 minút, všetky texty boli o to náročnejšie, že sme išli bez čítačky v živom vysielaní. Dodnes stretávam mnohých našich divákov, dokonca aj z mladšej generácie, ktorí si radi spomínajú na atmosféru, ktorú sme im cez obrazovku dokázali vytvoriť a mnohí diváci, s ktorými sa dodnes stretávam ma považujú za člena svojej rodiny. Je príjemné vedieť, že moja práca, ktorú som tak milovala a naďalej z nej používam svoje skúsenosti, prinášala obojstrannú radosť a príjemné pocity divákom aj mne. Čo viac si môžem želať, ďakujem všetkým za priazeň, veľmi si to vážim," dodala táto stále veľmi atraktívna žena, ktorá aj pri našom stretnutí pôsobila ako ešte nedávno na televíznej obrazovke bola usmievavá, rozprávala krásnou slovenčinou a celý čas z nej vyžarovala pozitívna energia.