Otakar Krivánek bol slovenský režisér dokumentárnych a hraných filmov.

Štúdium a začiatky
Počas štúdií na strednej škole v Prešove hrával v divadelnom krúžku. Po maturite sa prihlásil na FAMU v Prahe. Neprijali ho, preto nakoniec nastúpil na štúdium architektúry v Bratislave. Ako absolvent však skončil divadelnú réžiu na VŠMU v roku 1955. V tom čase začal pôsobiť v Krajovom divadle v Nitre, no po troch sezónach nastúpil ako režisér do Spravodajského filmu. O dva roky neskôr v 1960 prestúpil do Štúdia dokumentárnych filmov a v 1971 do Štúdia hraných filmov.

Tvorba
V dielach rozvíja postupy cinéma-verité a usiluje sa vytvoriť výraznú mieru autentickosti. V nonfiction tvorbe vyzdvihuje interpretačnú rolu autora, je pozorovateľom. V hranom filme debutoval snímkou Deň náš každodenný, ktorý kombinuje postupy hraného a dokumentárneho filmu. Predstavuje nám rodinu Ravingerovcov, jej všedné, no nie nepodstatné problémy. Dielo je reakciou na francúzsku novú vlnu, je rekonštrukciou. Okrem bezprostredných reakcií postáv vidíme aj štylizované scény. Rodina a medziľudské vzťahy sú motívom aj v ďalšom režisérovom filme Srdce na lane, podľa námetu Paľa Gajdoša. Jedným z najvýznamnejších diel je taktiež hraný film Otec ma zderie tak či tak, nakrúteného podľa scenára Igora Rusnáka. Snímka získala ocenenie v Moskve, Gijone i Cenu Čs. filmu na Festivale českých a slovenských filmov v Kladne. Podľa námetu Krivánkovej manželky Evy vzniklo jeho posledné dielo pre kiná Predčasné leto. Ide o psychologickú štúdiu predčasného materstva. Film po uvedení vyvolal kontroverzné diskusie.
Okrem filmov pre kiná vytvoril Krivánek aj niekoľko seriálov pre Slovenskú televíziu. Najskôr Džarkov podľa námetu Jána Tomaščíka, neskôr Čenkovej deti. Trojdielny seriál Štipku soli nakrútil podľa námetu a scenára Evy Krivánkovej. V roku 1982 realizoval svoj najväčší a najúspešnejší televízny projekt - trinásťdielny seriál Kúzelné mestečko.