Kedysi dávno, v časoch keď ľudia ťažko žili a tvrdo pracovali na poliach, rozliehali sa po kraji ich unavené výkriky: "Pomáhaj Boh, Pomáhaj Boh!" Na ceste domov sa im od únavy jazyk už tak dobre nekrútil, a tak sa krajom rozliehalo už...
Životopis
Kedysi dávno, v časoch keď ľudia ťažko žili a tvrdo pracovali na poliach, rozliehali sa po kraji ich unavené výkriky: "Pomáhaj Boh, Pomáhaj Boh!" Na ceste domov sa im od únavy jazyk už tak dobre nekrútil, a tak sa krajom rozliehalo už len akési skrátené "Pomáj-booo... Pomáj-boooo!" Tak vzniklo priezvisko herca Romana Pomajbu (1969), aspoň podľa teórie jeho bývalého učiteľa na konzervatóriu pána Ingra. Ale je celkom možné, že jeho priezvisko na Slovensko priniesol akýsi bohatý Talian v čase, keď sa otvárali piešťanské kúpele. Toľko dohady. Faktom zostáva, že priezvisko Pomajbo je rozšírené v okolí Piešťan a Nového Mesta nad Váhom.
Ilavský rodák Roman Pomajbo rád trávil detské roky u babky v Potvoriciach, dedinke neďaleko Piešťan. Práve tam sa to živé a nepokojné dieťa už od detstva zamýšlalo nad zmyslom života a smrti. Nad poslaním ľudstva na Zemi. Filozofické myšlienky mu vírili hlavou, kým popri Váhu pásol husy, alebo sa v kukuričnom poli hral na schovávačku s kamarátmi, s ktorých mali mnohí rovnaké priezvisko ako on. "Stále kričali, Pomajbo vidím ťa a ja som nechápal, ako ma mohli vidieť, veď som bol dobre ukrytý za kukuričnými listami. Až potom som pochopil, že oni celý čas kričali na iného menovca." Odmalička má v sebe zabudovaný cit pre spravodlivosť. Keď silnejší chalani mlátili slabších, bol ochotný postaviť sa päsťami zoči-voči urastenejším tyranom.
Do školy začal chodiť v Bratislave. Pre jeho prirodzene tmavšiu pleť sa mu v škole posmievali, že je Cigáň. Najprv s ponižovaním bojoval sám, no potom žiadal o vysvetlenie rodičov. Presvedčili ho, že do rómskej menšiny nepatria a on spokojný, vymyslel si pre spolužiakov historku. Povedal im, že jeho dedo je indiánsky náčelník veľaváženého kmeňa... a tak sa z Cigánika vykľul potomok Indiánov a posmech kamarátov vystriedal obdiv.
Lásky malého čiernovláska
Pani Pomajbová bola zamestnaná v STV a syn ju v práci často navštevoval. Po čase sa už v budove dobre orientoval, všade chodil, všetci ho poznali. A keďže fyzická podoba matky a syna bola na prvý pohľad evidentná, aj režiséri vedeli, na koho sa v prípade záujmu o uvraveného a večne usmiateho chlapca obrátiť. Roman si zahral v seriáloch a inscenáciách. Aby nerobil neplechu a mal si kde vybiť zvyšnú energiu, chodil do mnohých záujmových krúžkov. Literárno-dramatický krúžok pani Skořepovej, to bola láska na prvý pohľad.
Zamiloval si aj futbal. No a keďže hudobného sluchu veľa nepodedil, hudobnú výchovu mal najmenej rád. Gitaru onedlho vystriedala harmonika, ale aj o tú sa zaujímal len do chvíle, kým neobdržal svoju vlastnú. Dramatický krúžok ho chytil za srdce natoľko, že sa kvôli nemu vzdal aj väčšiny futbalových tréningov. Po odchode pani učiteľky Skořepovej na materskú dovolenku však o svojom rozhodnutí začal pochybovať. Nová učiteľka, fanatička bábkového divadla, nútila rozjašených pubertálnych chalanov šiť bábky, pichať do polystyrénových hlavičiek špendlíky, vyrábať vlásky a podobne. Hodiny zábavných etúd sa zmenili na mučivý krúžok šikovných rúk. To obdobie našťastie netrvalo dlho, nastúpila pani učiteľka Šmelíková a s ňou sa navrátili herecké scénky, improvizácie, recitačné súťaže. Roman bol jedným z jej prvých žiakov, ktorý sa dostal na hereckú školu. Dodnes sú učiteľka a bývalý žiak v kontakte.
Vychytralý snaživec
Začiatkom osemdesiatych rokov ešte na Slovensku neexistovala stredná herecká škola a na brnenské Janáčkovo konzervatórium sa mohli dostať vždy len dvaja Slováci. Roman do školy nastupoval s pocitom, že ide na ťažkú, výberovú školu reprezentovať Slovensko a preto musí byť perfektný. Mal predstavy, že tam bude vládnuť prísny sparťanský režim a dril. Aký bol však prekvapený, keď jeho predstavy o terore nahradili často opakované slová profesora Ingra: Umenie treba robiť jednou rukou v prdeli.
Roman bol výborný, snaživý študent, zmaturoval na samé jednotky. "Moje dobré známky boli výsledkom vychytralosti a nie toho, že by som bol bifľoš. Vždy som sa naučil nejakú látku, z ktorej som sa prihlásil a potom som pokojne sedel a čakal kým si každý nazbiera známku. O niekoľko týždňov som sa znova prihlásil, opäť dostal jednotku a kým žmýkali zvyšok triedy, ja som mal pokoj. Takto som sa pretĺkal a budil dojem vynikajúceho študenta. Aj v škole, tak ako i v živote je najdôležitejší prvý dojem. Mňa zaškatuľkovali ako dobrého žiaka a už som si len užíval reputácie."
Pamätná je historka z rodičovského združenia, kde bolo rodičom povedané, aby sa Romanko až tak nesnažil. Po návrate zo školy mali zmätené tváre a s odpoveďou na synovu otázku, ako bolo, dlho váhali: "Všetko v poriadku... len sa tak nesnaž," odpovedali mu napokon. "Povedať niečo takéto je pre rodičov veľmi ťažké. Oni predsa svoje deti vždy nabádajú k snahe a aktivite. Musela to byť pre nich nanajvýš prekérna situácia," rozmýšľa Roman. Po maturite v Brne sa vrátil do Bratislavy a úspešne absolvoval prijímacie pohovory na VŠMU. A po štyroch rokoch mu do zbierky pribudol červený diplom zo štátnice. Prvý angažmán získal v Nitre, po roku prešiel do Trnavy, aby sa nakoniec ocitol späť v Bratislave. "Je škoda, že dnes už režiséri necestujú po okrajových divadlách a neobsadzujú hercov do bratislavských divadiel. Väčšinou si profesori už na škole zoberú niektorých svojich študentov k sebe do inscenácií. Šance mimobratislavských hercov sa tak zmenšujú." Hosťoval na všetkých štátnych javiskách hlavného mesta a ocitol sa v médiách ako moderátor v STV. Uvádzal "CRN-CRN", "Koleso šťastia", "Dokáž, čo vieš", "Ponorka" a iné diskusné relácie pre mládež. V škole LUDUS vyučoval umelecký prednes divadla a herectvo, daboval, moderoval v rozhlase, v SND robil pri dvoch príležitostiach asistenta réžie Pavlovi Hasprovi a Martinovi Hubovi. Vďaka jeho snaživosti a chuti robiť nové veci bol takmer všade. Médiá boli "prepomajbované". Jeho portrét chýbal už len na kelímkoch od jogurtov.
Zem klokanov a stovežatá Praha
Do Austrálie odišiel v roku 2000. Z plánovaných dvoch mesiacov prázdnin sa však stal rok. Zarábal si umývaním riadu, čašníckou prácou a chvíľu bol aj záhradníkom. Najmä však veľa cestoval, nielen po Austrálii, ale navštívil aj Nový Zéland. Aj tu zužitkoval svoju snaživosť a vyskúšal všetko nové a exotické, čo mu tie krajiny ponúkali. Na Novom Zélande si s priateľkou požičali auto a precestovali cez celú tú nádhernú krajinu, v ktorej vo voľnej prírode žijú vták kiwi, novozélandské papagáje kea,veľryby, tulene, tučniaky. "Predstavte si, aký to je pocit, prebudiť sa ráno v aute, ktoré je celé, od kolies až po strechu zabarikádované vypasenými tuleními telami. Chcel som ich odtiaľ vyhnať, ale oni sa vôbec neboja. Agresívne na vás ceria zuby."
Z Austrálie sa presunul priamo do Prahy. Na svedomí to má jeho pražská priateľka Petra, ktorú spoznal tiež v Austrálii. "No ukaž, jestli si dobrej herec... Pojď, uvidíme jestli se prosadíš i mimo domova, umělče," hecovala ho. Roman ani na chvíľu nezaváhal a podarilo sa mu uchytiť v divadle na Prádle, hosťuje v divadle Na Fidlovačce a Eniko Eszényi ho v Národnom divadle obsadila do "Večera trojkráľového". Možnosti má však v Čechách obmedzené. Tvrdí, že jeho čeština ešte nie je natoľko dokonalá, aby mohol robiť napríklad dabing. "Muzikáloví herci to majú ľahšie. Vďaka perfektnému hudobnému sluchu sa prízvuku zbavujú rýchlejšie." Do Bratislavy chodí hrať do divadla GUnaGU. Toto alternatívne divadlo má rád kvôli tomu, že herci v ňom majú možnosť sebarealizácie a tvorivej slobody. "Oľga Belešová v jednej z hier hovorí: Milujem GUnaGU, lebo tu každý robí to, na čo má - a s tým sa nedá nesúhlasiť," dopĺňa Roman.
Ilavský rodák Roman Pomajbo rád trávil detské roky u babky v Potvoriciach, dedinke neďaleko Piešťan. Práve tam sa to živé a nepokojné dieťa už od detstva zamýšlalo nad zmyslom života a smrti. Nad poslaním ľudstva na Zemi. Filozofické myšlienky mu vírili hlavou, kým popri Váhu pásol husy, alebo sa v kukuričnom poli hral na schovávačku s kamarátmi, s ktorých mali mnohí rovnaké priezvisko ako on. "Stále kričali, Pomajbo vidím ťa a ja som nechápal, ako ma mohli vidieť, veď som bol dobre ukrytý za kukuričnými listami. Až potom som pochopil, že oni celý čas kričali na iného menovca." Odmalička má v sebe zabudovaný cit pre spravodlivosť. Keď silnejší chalani mlátili slabších, bol ochotný postaviť sa päsťami zoči-voči urastenejším tyranom.
Do školy začal chodiť v Bratislave. Pre jeho prirodzene tmavšiu pleť sa mu v škole posmievali, že je Cigáň. Najprv s ponižovaním bojoval sám, no potom žiadal o vysvetlenie rodičov. Presvedčili ho, že do rómskej menšiny nepatria a on spokojný, vymyslel si pre spolužiakov historku. Povedal im, že jeho dedo je indiánsky náčelník veľaváženého kmeňa... a tak sa z Cigánika vykľul potomok Indiánov a posmech kamarátov vystriedal obdiv.
Lásky malého čiernovláska
Pani Pomajbová bola zamestnaná v STV a syn ju v práci často navštevoval. Po čase sa už v budove dobre orientoval, všade chodil, všetci ho poznali. A keďže fyzická podoba matky a syna bola na prvý pohľad evidentná, aj režiséri vedeli, na koho sa v prípade záujmu o uvraveného a večne usmiateho chlapca obrátiť. Roman si zahral v seriáloch a inscenáciách. Aby nerobil neplechu a mal si kde vybiť zvyšnú energiu, chodil do mnohých záujmových krúžkov. Literárno-dramatický krúžok pani Skořepovej, to bola láska na prvý pohľad.
Zamiloval si aj futbal. No a keďže hudobného sluchu veľa nepodedil, hudobnú výchovu mal najmenej rád. Gitaru onedlho vystriedala harmonika, ale aj o tú sa zaujímal len do chvíle, kým neobdržal svoju vlastnú. Dramatický krúžok ho chytil za srdce natoľko, že sa kvôli nemu vzdal aj väčšiny futbalových tréningov. Po odchode pani učiteľky Skořepovej na materskú dovolenku však o svojom rozhodnutí začal pochybovať. Nová učiteľka, fanatička bábkového divadla, nútila rozjašených pubertálnych chalanov šiť bábky, pichať do polystyrénových hlavičiek špendlíky, vyrábať vlásky a podobne. Hodiny zábavných etúd sa zmenili na mučivý krúžok šikovných rúk. To obdobie našťastie netrvalo dlho, nastúpila pani učiteľka Šmelíková a s ňou sa navrátili herecké scénky, improvizácie, recitačné súťaže. Roman bol jedným z jej prvých žiakov, ktorý sa dostal na hereckú školu. Dodnes sú učiteľka a bývalý žiak v kontakte.
Vychytralý snaživec
Začiatkom osemdesiatych rokov ešte na Slovensku neexistovala stredná herecká škola a na brnenské Janáčkovo konzervatórium sa mohli dostať vždy len dvaja Slováci. Roman do školy nastupoval s pocitom, že ide na ťažkú, výberovú školu reprezentovať Slovensko a preto musí byť perfektný. Mal predstavy, že tam bude vládnuť prísny sparťanský režim a dril. Aký bol však prekvapený, keď jeho predstavy o terore nahradili často opakované slová profesora Ingra: Umenie treba robiť jednou rukou v prdeli.
Roman bol výborný, snaživý študent, zmaturoval na samé jednotky. "Moje dobré známky boli výsledkom vychytralosti a nie toho, že by som bol bifľoš. Vždy som sa naučil nejakú látku, z ktorej som sa prihlásil a potom som pokojne sedel a čakal kým si každý nazbiera známku. O niekoľko týždňov som sa znova prihlásil, opäť dostal jednotku a kým žmýkali zvyšok triedy, ja som mal pokoj. Takto som sa pretĺkal a budil dojem vynikajúceho študenta. Aj v škole, tak ako i v živote je najdôležitejší prvý dojem. Mňa zaškatuľkovali ako dobrého žiaka a už som si len užíval reputácie."
Pamätná je historka z rodičovského združenia, kde bolo rodičom povedané, aby sa Romanko až tak nesnažil. Po návrate zo školy mali zmätené tváre a s odpoveďou na synovu otázku, ako bolo, dlho váhali: "Všetko v poriadku... len sa tak nesnaž," odpovedali mu napokon. "Povedať niečo takéto je pre rodičov veľmi ťažké. Oni predsa svoje deti vždy nabádajú k snahe a aktivite. Musela to byť pre nich nanajvýš prekérna situácia," rozmýšľa Roman. Po maturite v Brne sa vrátil do Bratislavy a úspešne absolvoval prijímacie pohovory na VŠMU. A po štyroch rokoch mu do zbierky pribudol červený diplom zo štátnice. Prvý angažmán získal v Nitre, po roku prešiel do Trnavy, aby sa nakoniec ocitol späť v Bratislave. "Je škoda, že dnes už režiséri necestujú po okrajových divadlách a neobsadzujú hercov do bratislavských divadiel. Väčšinou si profesori už na škole zoberú niektorých svojich študentov k sebe do inscenácií. Šance mimobratislavských hercov sa tak zmenšujú." Hosťoval na všetkých štátnych javiskách hlavného mesta a ocitol sa v médiách ako moderátor v STV. Uvádzal "CRN-CRN", "Koleso šťastia", "Dokáž, čo vieš", "Ponorka" a iné diskusné relácie pre mládež. V škole LUDUS vyučoval umelecký prednes divadla a herectvo, daboval, moderoval v rozhlase, v SND robil pri dvoch príležitostiach asistenta réžie Pavlovi Hasprovi a Martinovi Hubovi. Vďaka jeho snaživosti a chuti robiť nové veci bol takmer všade. Médiá boli "prepomajbované". Jeho portrét chýbal už len na kelímkoch od jogurtov.
Zem klokanov a stovežatá Praha
Do Austrálie odišiel v roku 2000. Z plánovaných dvoch mesiacov prázdnin sa však stal rok. Zarábal si umývaním riadu, čašníckou prácou a chvíľu bol aj záhradníkom. Najmä však veľa cestoval, nielen po Austrálii, ale navštívil aj Nový Zéland. Aj tu zužitkoval svoju snaživosť a vyskúšal všetko nové a exotické, čo mu tie krajiny ponúkali. Na Novom Zélande si s priateľkou požičali auto a precestovali cez celú tú nádhernú krajinu, v ktorej vo voľnej prírode žijú vták kiwi, novozélandské papagáje kea,veľryby, tulene, tučniaky. "Predstavte si, aký to je pocit, prebudiť sa ráno v aute, ktoré je celé, od kolies až po strechu zabarikádované vypasenými tuleními telami. Chcel som ich odtiaľ vyhnať, ale oni sa vôbec neboja. Agresívne na vás ceria zuby."
Z Austrálie sa presunul priamo do Prahy. Na svedomí to má jeho pražská priateľka Petra, ktorú spoznal tiež v Austrálii. "No ukaž, jestli si dobrej herec... Pojď, uvidíme jestli se prosadíš i mimo domova, umělče," hecovala ho. Roman ani na chvíľu nezaváhal a podarilo sa mu uchytiť v divadle na Prádle, hosťuje v divadle Na Fidlovačce a Eniko Eszényi ho v Národnom divadle obsadila do "Večera trojkráľového". Možnosti má však v Čechách obmedzené. Tvrdí, že jeho čeština ešte nie je natoľko dokonalá, aby mohol robiť napríklad dabing. "Muzikáloví herci to majú ľahšie. Vďaka perfektnému hudobnému sluchu sa prízvuku zbavujú rýchlejšie." Do Bratislavy chodí hrať do divadla GUnaGU. Toto alternatívne divadlo má rád kvôli tomu, že herci v ňom majú možnosť sebarealizácie a tvorivej slobody. "Oľga Belešová v jednej z hier hovorí: Milujem GUnaGU, lebo tu každý robí to, na čo má - a s tým sa nedá nesúhlasiť," dopĺňa Roman.
